Lekcia číslo jedna

V živote každého človeka jednoducho prídu chvíle, keď už jednoducho nevládze. Dal inému toľko pozornosti, že zabudol sám na seba. Zabudol čo ho baví, čo ho robí šťastným, pretože dával väčší pozor nato, aby druhá osoba bola šťastnejšia. Je načase povedať dosť.

Preto aj ja hovorím dosť. A nech to bude akokoľvek ťažké, už :

Nebudem na teba čakať.

Nebudem ťa vyhľadávať,

Nebudem chodiť na miesta, kde si ty,

A nebudem ťa hľadať v dave ľudí.

Nebudem vyhľadávať ani tvoju spoločnosť. Ale nie preto, žeby som to nechcela ja. Ale preto, že to nechceš ty.

Nemôžem ťa prinútiť aby si ma miloval, ako aj nemôžem žiadať, aby si sa stal súčasťou môjho sveta.

Ale to všetko je úplne v poriadku.

Niekedy proste človek sa potrebuje len  zhlboka nadýchnuť.

Prestať analyzovať a rozmýšľať nad vecami, ktoré si vytvára v hlave on sám.

Prestať od ľudí očakávať viac, ako sú schopní dať.

Prestať ich nútiť k niečomu, čo nechcú.

A prestať ovládať situácie, ktoré nevieme ovládať.

Zhlboka sa nadýchnuť a nechať ísť.

Len tak.

Ak sa vráti, bolo ti to súdené. Ak nie, nikdy ti to ani nemalo patriť.

Ale to všetko je úplne v poriadku.