Mať city nie je hriech

Bola skoro polnoc a v byte sa rozprestieralo hrobové ticho. Zavrela oči. Pokúšala sa zaspať, ale spánok jej znemožňoval malý hlások.

Nie.

Nebola bláznivá.

Už dlhšiu dobu sa v nej totižto odohrával vnútorný boj. Boj medzi rozumom a srdcom – medzi telom a dušou. Išlo o dva rozličné svety, ktoré spôsobili, že bola neistá. Rozhovor by sa jednoducho dal popísať takto:

Rozum „Čo to vlastne robíš?“

Srdce : „Veď sa snažím“

Rozum : „Nehanbíš sa?“

Srdce : „Prestaň, veď som nič zle nespravil!“

Rozum : „To vážne chceš takto dopadnúť?“

Srdce : „Prestaň prosím. Zraňuje ma to.“

Rozum : „City? Čo tu zaťahuješ do toho city? Spôsobila si si to sama. Žiadne city.“

Srdce : „Mať city nie je hriech predsa.“

Rozum : „no a pozri kam ťa to dostalo?“

Bolo to zničujúce a zraňujúce.

Hanbila sa.

Za seba, za svoje myšlienky…za svoje pocity.

Dostávala sa vďaka nim do problémov, ktoré spôsobili to, že som sa za svoje city ešte väčšmi len hanbila. Tak bola radšej ticho.  Dusila to všetko v sebe.

Napriek tomu sa snažila usmievať. Snažila sa byť milá.

Ale čím viac sa to v nej nabaľovalo, tým viac sa jej úsmev a energia vytrácali.

Chcela to niekomu povedať…

Vykričať sa z plného hrdla.

Nikto sa ale nepýtal, nikto sa nezaujímal.

V podstate to nikomu nevyčítala.

Pozerali sa, ale nikdy v skutočnosti nevideli. Oni videli úsmev.

Ale nikto sa jej nepozrel do očí. A tak tíško sedela a vyčítala si všetky svoje pocity.

Dlho žila v tom, že city sú na vine…..

Ach ale ako veľmi sa mýlila. Za to ako človek cíti, by nikdy nemal byť nijako potrestaný. Ľudia by mali byť dostatočne odvážni a povedať vetu : „mám pocit…“  a nebyť považovaný za šialených bláznov – veď kto to videl, aby človek povedal, čo cíti.

Zabúda sa však, že práve city robí z ľudí výnimočné osoby. Jedinečné. Pretože každí ich má vlastné. Nikdy nie sú navlas rovnaké.

Stačí len pozrieť priamo do očí, úprimne sa spýtať : “Naozaj?”

Potom si už len sadnúť a počúvať…