Príspevky

Hurikán

Obraz
Nikdy si nemyslela, že bude také náročné zabudnúť.
Bola už v poriadku.  Dni, mesiace plynuli. A potom z jasného neba, bol tu znova. Ako hurikán. 
Videla ho jasne, priamo. Pozerala priamo do neho. Vtiahol ju dnu, a už nebolo cesty späť. V jej srdci znova zahorel oheň. Presvital cez všetky zlomené časti. Tieto časti jej pripomínajú bolesť, tak neznesiteľnú, že ten oheň hocikedy zahasia Jej rozum bol ale zatienený. Vietor ju odniesol na miesto, kde už nechcela byť. Zložil ju na kolená. Neostáva jej nič iné, iba znova sa uzatvoriť. Zatvoriť sa pred možnou bolesťou.
Zatvára srdce. Aspoň dovtedy, dokým nebude znova stáť na pevnej zemi. Nenechať, aby jeho úsmev ju znova získal. Musí byť rozumná. Bude v poriadku. Bude slnko. Bude dážď. Ale bude v poriadku. Aj keď stojí momentálne v hurikáne...

Mať city nie je hriech

Obraz
Bola skoro polnoc a v byte sa rozprestieralo hrobové ticho. Zavrela oči. Pokúšala sa zaspať, ale spánok jej znemožňoval malý hlások. Nie. Nebola bláznivá. Už dlhšiu dobu sa v nej totižto odohrával vnútorný boj. Boj medzi rozumom a srdcom – medzi telom a dušou. Išlo o dva rozličné svety, ktoré spôsobili, že bola neistá. Rozhovor by sa jednoducho dal popísať takto: Rozum „Čo to vlastne robíš?“ Srdce : „Veď sa snažím“ Rozum : „Nehanbíš sa?“ Srdce : „Prestaň, veď som nič zle nespravil!“ Rozum : „To vážne chceš takto dopadnúť?“ Srdce : „Prestaň prosím. Zraňuje ma to.“ Rozum : „City? Čo tu zaťahuješ do toho city? Spôsobila si si to sama. Žiadne city.“ Srdce : „Mať city nie je hriech predsa.“ Rozum : „no a pozri kam ťa to dostalo?“ Bolo to zničujúce a zraňujúce. Hanbila sa. Za seba, za svoje myšlienky…za svoje pocity. Dostávala sa vďaka nim do problémov, ktoré spôsobili to, že som sa za svoje city ešte väčšmi len hanbila. Tak bola radšej ticho.  Dusila to všetko v sebe. Napriek tomu sa snažila usmie…

Lekcia číslo jedna

Obraz
V živote každého človeka jednoducho prídu chvíle, keď už jednoducho nevládze. Dal inému toľko pozornosti, že zabudol sám na seba. Zabudol čo ho baví, čo ho robí šťastným, pretože dával väčší pozor nato, aby druhá osoba bola šťastnejšia. Je načase povedať dosť. Preto aj ja hovorím dosť. A nech to bude akokoľvek ťažké, už : Nebudem na teba čakať. Nebudem ťa vyhľadávať, Nebudem chodiť na miesta, kde si ty, A nebudem ťa hľadať v dave ľudí. Nebudem vyhľadávať ani tvoju spoločnosť. Ale nie preto, žeby som to nechcela ja. Ale preto, že to nechceš ty. Nemôžem ťa prinútiť aby si ma miloval, ako aj nemôžem žiadať, aby si sa stal súčasťou môjho sveta.
Ale to všetko je úplne v poriadku.
Niekedy proste človek sa potrebuje len  zhlboka nadýchnuť. Prestať analyzovať a rozmýšľať nad vecami, ktoré si vytvára v hlave on sám. Prestať od ľudí očakávať viac, ako sú schopní dať. Prestať ich nútiť k niečomu, čo nechcú. A prestať ovládať situácie, ktoré nevieme ovládať.

Zhlboka sa nadýchnuť a nechať ísť. Len…

Niekedy stačí len jeden okamih

Obraz
„Čo ťa trápi?“ spýtal sa. „Ľudia“ pozrela do zeme „sú zlí. Všetci.“ Zabolelo ho, čo videl jej v očiach. Smútok. Strach. Sklamanie. „Ja ti nikdy neublížim. Môžeš mi veriť. To vieš.“ „Nie, neviem. Nie som si istá či môžem dakomu vôbec veriť. Ublížili mi. Nespočetne veľakrát. Už nechcem byť tá hlúpa naivná krava, ktorá uverí pekným rečiam. Nechcem. Proste nevládzem“ z očí jej vyhŕkli slzy. Neodpovedal. Pozrela naňho. Nevravel nič. Ale oči mal smutné. No nevravel nič. Len tak sedeli na lavičke. Počúvali šuchot lístia, ktoré už opadalo zo stromov. Po tmavých uliciach sa prechádzali ľudia pozerajúc na hodinky. Všetci sa niekam ponáhľajú. Ženú sa za prácou, za kamarátmi, za rodinou, namiesto toho aby si tie chvíle s nimi užívali. Ako roboti. Len idú, lebo si myslia, že to je ich povinnosť. Pritom si neuvedomujú akú spúšť niekedy za sebou nechávajú. Spúšť, ktorú možno už nebudú môcť napraviť. Po líci jej stekali slzy. Nechcela mu ublížiť. Nechce byť jedna z tých, ktorí nechávajú za sebou spú…

Manuál pre život

Obraz
Stála pri okne, pozerala von, v ruke šálka horúcej čokolády. Už bol večer. Rodina už dávno prepadla do ríše snov, len v jej podkrovnej izbičke svietila stolná lampa. Nevedela zaspať a tak sa len tak pozerala cez svoje okienko. Milovala ten pohľad. Krásny lesík sa jej rozprestieral priamo pred jej domom. Krásne vysoké stromy dávali vedieť o svojej mohutnosti. Hlavne v období silných dažďov, ktoré boli sprevádzané silným vetrom. Ale teraz, teraz bolo všetko krásne pokojné. Nebo bolo posiate krásnymi, žiarivými hviezdami. Milovala nočnú oblohu. Pred jej očami sa naskytol pohľad ako z romantického filmu, ktoré  niekedy až nerealisticky zobrazujú niektoré situácie, ľudí, krajiny. A zrazu to mala všetko pred očami. Nikdy však nechápala, prečo ju pohľad na les tak upokojuje.  To tajomno ju priťahovalo. Jej myseľ vtedy úplne vypla. Všetko zlé sa pred jej očami ako keby vyparilo. Prestalo existovať. A u nej, v jej duši zavládol pokoj. Pokoj, ktorý v dnešnom uponáhľanom svete len ťažko nájdeme…

Nová Kapitola

Obraz
Ešte prednedávnom som chcela napísať o všetkom, čo sa mi minulý rok prihodilo. Od A po Z. A nebolo toho málo. Verím tomu, že keď sa človek vypíše z trápenia, jeho duši sa uľaví a on môže nanovo začať ako keby sa nič nestalo. Začala som svoj príbeh písať do malého zošita. Ale vecí okolo sa len hromadili a mne neostávalo nič iné len odložiť pero a papier. Chcela som zapísať celý zošit, možno aj zošity. Mala som v úmysle zaplniť každučký voľný riadok svojimi pocitmi, myšlienkami, trápením a čakať, kým sa mi uľaví a trápenie zo mňa opadne. Ale čo keď to trápenie neopadne? Písanie milujem, ale čo keď to nie je ten správny kľúč? Nebojím sa vypísať zo seba všetko. Bojím sa skôr toho, že písaním to budem len znova dookola prežívať. Smútok, bolesť, pocit, že nie som dosť dobrá. Mala som čo robiť doteraz, kým som sa dala ako tak dokopy. To vážne chcem tým znova prejsť prostredníctvom písania – otvoriť staré rany, namiesto toho, aby som sa ich snažila vyliečiť? Tak som si povedala, že namiesto …