Niekedy stačí len jeden okamih

„Čo ťa trápi?“ spýtal sa.

„Ľudia“ pozrela do zeme „sú zlí. Všetci.“

Zabolelo ho, čo videl jej v očiach. Smútok. Strach. Sklamanie.

„Ja ti nikdy neublížim. Môžeš mi veriť. To vieš.“

„Nie, neviem. Nie som si istá či môžem dakomu vôbec veriť. Ublížili mi. Nespočetne veľakrát. Už nechcem byť tá hlúpa naivná krava, ktorá uverí pekným rečiam. Nechcem. Proste nevládzem“ z očí jej vyhŕkli slzy.

Neodpovedal.

Pozrela naňho.

Nevravel nič. Ale oči mal smutné. No nevravel nič.

Len tak sedeli na lavičke. Počúvali šuchot lístia, ktoré už opadalo zo stromov. Po tmavých uliciach sa prechádzali ľudia pozerajúc na hodinky. Všetci sa niekam ponáhľajú. Ženú sa za prácou, za kamarátmi, za rodinou, namiesto toho aby si tie chvíle s nimi užívali. Ako roboti. Len idú, lebo si myslia, že to je ich povinnosť. Pritom si neuvedomujú akú spúšť niekedy za sebou nechávajú. Spúšť, ktorú možno už nebudú môcť napraviť.

Po líci jej stekali slzy. Nechcela mu ublížiť. Nechce byť jedna z tých, ktorí nechávajú za sebou spúšť.

Nevie, či to čo cíti, je naozaj, alebo len poblúznenie, ktoré rýchlo pominie.

Chytil ju za ruku.

„Pozri sa na mňa“

Nepozerala.

Chytil ju za tvár.

Teraz mu pozerala rovno do očí.

„Nikdy ti neublížim. Ver mi“ držal ju pevne. Nechcel ju už pustiť.

Nehovorila nič.

Jeho oči ju upokojovali.

Nevedela v čom to je, ale keď ju takto držal cítila sa v bezpečí, tak ako ešte nikdy.

Cítila teplo jeho rúk na jej tvári. Jeho oči vpíjajúce sa do jej zaslzených očí.

Nevedela, čo bude ďalej. Ani čo prinesie zajtrajšok.

Vedela len, že nechce aby tento okamžik skončil. Nechcela aby ju pustil. Ani na sekundu.

Chcela aby tento okamžik trval večne.