Manuál pre život



Stála pri okne, pozerala von, v ruke šálka horúcej čokolády.
Už bol večer.
Rodina už dávno prepadla do ríše snov, len v jej podkrovnej izbičke svietila stolná lampa. Nevedela zaspať a tak sa len tak pozerala cez svoje okienko.
Milovala ten pohľad. Krásny lesík sa jej rozprestieral priamo pred jej domom. Krásne vysoké stromy dávali vedieť o svojej mohutnosti. Hlavne v období silných dažďov, ktoré boli sprevádzané silným vetrom.
Ale teraz, teraz bolo všetko krásne pokojné. Nebo bolo posiate krásnymi, žiarivými hviezdami. Milovala nočnú oblohu. Pred jej očami sa naskytol pohľad ako z romantického filmu, ktoré  niekedy až nerealisticky zobrazujú niektoré situácie, ľudí, krajiny. A zrazu to mala všetko pred očami.
Nikdy však nechápala, prečo ju pohľad na les tak upokojuje.  To tajomno ju priťahovalo. Jej myseľ vtedy úplne vypla. Všetko zlé sa pred jej očami ako keby vyparilo. Prestalo existovať. A u nej, v jej duši zavládol pokoj. Pokoj, ktorý v dnešnom uponáhľanom svete len ťažko nájdeme. Len sa ženieme. Ženieme sa za materiálnymi vecami, za ľuďmi, dokonca aj za zážitkami –  len nech niečo nezmeškáme. A to ostatné, to ostatné po čom naša duša prahne, ustupuje do úzadia. Potom sa čudujeme, že je nám z toho mizerne a bývame smutní a tak pre istotu sa ženieme ešte viac. Prečo je to tak? Prečo nám niekto nepovie: „Zastav sa a nadýchni sa. Počúvaj ako ti bije srdce. Veď bije len pre teba. Počúvaj ho, veď aj ono má rozum.“ Stačí k tomu niekedy tak málo. A predsa sme niekedy slepí.
Prečo nám niekto pri narodení nedal nejaký manuál pre život? Manuál, ktorý by nám ukázal ako naplniť všetky, úplne všetky naše potreby, vyvarovať nás jednotlivých chýb v živote a naučil nás komunikovať a vychádzať s ľuďmi. Nebol by život jednoduchší? Alebo niekto tam hore to chcel presne takto? Vytvoriť rozličných ľudí, ktorí sami budú hľadať cestu, takú ktorá ich skutočne napĺňa. Cestu, ktorá bude možno hrboľatá a plná prekážok, ale zavedie nás presne tam kde máme byť. Nie je to presne ten manuál, ktorí hľadáme? Byť samými sebou a proste nechať veci, takými akými sú. Počúvať svoje srdce, byť dobrými k ľuďom, láskavými a každému priať len to dobré. Nebolo by to super? Prečo to tak nemôže fungovať? Prečo ľudia majú dve tváre? Ako má človek vedieť, ktorá je tá práva?
A čo jednotlivé situácie? Prečo sa niektorým stávajú len zlé veci? A prečo niektorým len tie dobré? Od čoho to závisí?
Otázky jej len tak behali po rozume, zatiaľ čo hodiny odbili polnoc.
Už aj na jej oči padal spánok.
Ale ešte raz sa pozrela  von oknom a bola pokojná. Bola šťastná. Bola vďačná.
Vďačná za všetko dobré aj zlé.
Vďačná za rodinu, priateľov a jednoducho za život.
Nepotrebovala viac.
Našla svoju cestu. Niektorí by súhlasili a niektorí nie.
Jej to bolo jedno.
Bola to JEJ cesta.
Položila šálku na nočný stolík, ľahla si a spokojnou dušou zaspala.

Komentáre

Obľúbené príspevky